Kdebolo, Tambolo
autor: Martin Máčik

Takto začínajú skoro všetky rozprávky. Tie však začínajú vetou: "Kde bolo, tam bolo, ..." Ja vám však chcem porozprávať príbeh o dvoch bratoch. Jeden sa volal Kdebolo a ten druhý Tambolo. Starší z nich - Kdebolo - bol vždy usmiaty, veselý a všetko videl ako krásne a užitočné. Druhý, Tambolo, bol večne zamračený, namosúrený a všetko videl ako špatné a zbytočné. Nažívali si spolu v malom domčeku na okraji dedinky a spolu sa starali o pole, dvor aj dom. Vlastne nie spolu, ale každý o niečo iné. Keď sa Kdebolo postavil, Tambolo si sadol. Keď Kdebolo na poli sial, Tambolo zasa vykorával. Myslíte si, že všetko pokazili? Ale kdeže! Mali všetko čo potrebovali, ba niekedy im ešte aj zvýšilo. To potom predali v meste na trhu a za peniaze si kúpili potrebné veci. Kdebolo bol totiž o niečo šikovnejší a múdrejší a preto vždy vedel čo má urobiť, aby mu Tambolo pomáhal. Takto si spolu nažívali, až kým sa nestalo niečo veľmi zvláštne.
Všetko sa to začalo v jeden slnečný deň. Bratia dnes pracovali v záhrade. Jeden sadil a druhý oberal dozreté plody. Popri ich záhradke viedla cesta. Nebola veľmi široká, ale pre chodcov alebo jedného jazdca na koni stačila. Každý musel po nej prejsť, ak sa chcel dostať do mesta na trh. Všetci sa s bratmi vždy pozdravili a prehodili s nimi aj pár slov. Niekedy o počasí, inokedy o práci alebo o obsahu svojich košíkov a batohov.
Ako prvý šiel do mesta mlynár pre súčiastky do svojho mlyna. Po chvíli to bola Mara, ktorá niesla dva košíky vajec. Ešte len kládla košíky na zem, aby si trochu oddýchla, keď sa pri nich zastavila hrnčiarova žena Zuza. Tá niesla na trh plnú nošu tanierov, džbánov, hrncov a mištičiek. Chvíľu si oddýchli, s chlapcami vymenili niekoľko vajíčok a hrnčekov za zeleninu, a pobrali sa ďalej. Po hodnej chvíli sa pri nich pristavil bohatý sedliak z dediny. Niesol sa na koni ako gróf, zlatiaky mu trčali z vreciek a slama z čižiem. Ten nechodil predávať, iba nakupovať. Takto to bývalo každý deň. Dnes však pri ich plote zastal aj ktosi iný - malý mužíček s dlhou bradou a ešte dlhšou čiapkou. Slušne sa pozdravil, bratia slušne odzdravili a začali si ho prezerať.Oblečený mal malý zelený plášť. Na nohách mal obuté čižmy, ktoré sa na slnku tak ligotali, až bratov oslepovali. Okolo pása mal uviazaný veľký mešec, ktorý už podľa zvuku prezrádzal, že sú v ňom samé zlatky. Mužíček si všimol, že sa mládenci pozerajú na jeho mešec a povedal: "Vidím, že sa vám páči môj mešec. Je zázračný - zlatky sa z neho nestrácajú. Vždy je v ňom presne 100 zlatiek. Dám vám ho, ak splníte moju úlohu."
"Aká je to úloha?" - nedočkavo vyzvedal Tambolo.
"Veľmi jednoduchá. Aby som vám dal tento mešec, musíte zajtra všetkým, čo prejdú okolo vašej záhrady, vziať všetky veci a spáliť ich na popol."
"Ale to nemôžeme urobiť! My nie sme zlodeji!" - nahneval sa Kdebolo.
Tambolo, keďže vždy robil všetko naopak, povedal: "Ale to môžeme urobiť! My im tie veci vezmeme a spálime!"
Mužíček sa iba zasmial a vraví: "Zajtra prídem zas. Ak úlohu splníte bude mešec váš!" Po týchto slovách sa zatočil a zmizol.
Bratia ešte chvíľu stáli s otvorenými ústami, potom sa pozreli na seba a spoločne povedali: "Nevezmeme nič!" Po prvýkrát (odkedy sa narodili) sa na niečom dohodli. Veď už aj Tambola mrzeli slová, ktoré povedal. Ako by si mohol vziať niečo, čo mu nepatrí! Aj keby im núkal tisíc mešcov! Nie a nie! Na druhý deň znovu prišiel malý mužíček: "Tak čo, chlapci, splnili ste úlohu?" "Nesplnili a ani nesplníme! Nechaj si svoj mešec! My tvoje zlatky nepotrebujeme! My máme viac - zlaté ruky!" - povedal Tambolo a Kdebolo iba súhlasne prikývol. Mužíček sa opäť zasmial: "Výborne! Práve ste splnili moju úlohu." Mládenci sa na seba nechápavo pozreli: "Ale kdeže! Nesplnili a ani nesplníme!"
"Dokázali ste, že ani kvôli zlatkám neprestanete byť poctiví. Dopočul som sa, že máte nielen zlaté ruky, ale aj zlaté srdcia. Tak som si vás chcel vyskúšať. Teraz už viem, že je to pravda. Odteraz je mešec váš" - povedal mužíček a podal im ho.
Ani sa nenazdali a mužíček sa zas zatočil a zmizol. Nikdy viac ho už nevideli. Dlho rozmýšľali, čo budú robiť s toľkými zlatkami. Nakoniec sa rozhodli, že budú dávať zlatky každému, kto ich bude naozaj potrebovať. Ak si myslíte, že potom zleniveli, tak sa mýlite. Neprestali pracovať na poli, starali sa o dom aj o všetkých chudobných. Trochu sa však zmenili. Vždy sa na všetkom dohodli a nikdy sa nehádali. Odvtedy sa táto rozprávka začína takto: "Kde bolo, tam bolo, žili raz dvaja bratia Kdebolo a Tambolo. Mali zlaté ruky a zlaté srdcia, ktoré si nikto nekúpil za žiadne zlato na svete."