autor: Martin Máčik
Na
lúčke v lese býval zajko Majko. Cez
deň sa hrával s ostatnými zajačikmi pod stromami, kúpali sa v potoku,
hrali sa na schovávačku alebo ochutnávali lesné plody. Večer sa vracali
domov a po dobrej večeri sa ukladali do postieľok. Snívali sa im pekné
sníčky o veľkých sladkých mrkvičkách. Ráno sa im však vstávať nechcelo. Ako posledný vždy vstal Majko. Dnes sa však zobudil medzi prvými. Ako veľmi sa len čudovala mamka Zajková, keď vošiel do kuchyne. Namiesto pozdravu vysypal zo seba iba jednu vetu: "Mama, idem do sveta!" Otočil sa na zadnej labke a utekal k najbližšiemu pníku, aby to vybubnoval do sveta. Keď túto novinu oznámil všetkým lesným zvieratkám, vbehol do domčeku, zbalil si pár buchiet a vydal sa na cestu.
Kráčal po lesnej cestičke a veselo si pohvizdoval. Obdivoval všetko, čo na svojej púti stretol. Na chvíľu sa zastavil, poobzeral sa, ale všade navôkol videl iba hustý les. Pokrčil plecami a vytiahol z batohu buchty. Takéto vie robiť iba jeho mamka - mrkvičkové. Zjedol ich všetky, ani omrvinku nenechal. Ešte raz sa poobzeral a vydal sa znova na cestu. Kráčal dlho, už ho aj labky boleli, no koniec lesa stále nevidel. Začal si hľadať nejaký úkryt, kde by prespal. Nuž, ale kam sa schovať? Na strom nevylezie a nič iné tu nie je. Len hríby. "Schovám sa teda pod hríb," povedal si sám pre seba a hneď si aj jeden našiel.
Ráno, keď ho na nos pošteklil prvý slnečný
lúč, celý dolámaný vstal. Bol zvyknutý na jeho mäkkú postieľku a nie na
obyčajný hríb. Už sa chcel vydať na cestu, keď uvidel ten veľký tieň.
Pomaly sa otočil a krv mu stuhla v žilách. Pred ním stál poľovník a
mieril naňho flintou. "A
ty si čo za čudo?" spýtal sa ho.
"Teba nepoznám." Majko od strachu nevedel pohnúť ani uškom. Vedel, že
poľovníci sú nepriateľmi zajacov. "Ako sa voláš?" vypytoval sa
poľovník. Vtedy Majko povedal tichým hlasom: "Za-za-zajko Ma-Ma-Majko."
Poľovník sa zasmial: "Mňa sa nemusíš báť. Ja mám zvieratká rád, ja ich
nestrieľam." Vtedy si Majko tak vydýchol, že odfúkol všetky listy,
ktoré mal pod nohami. "Vydal som sa do sveta. Snívalo sa mi o veľkej
mrkvičke, ktorá však rastie na konci sveta. Tak si ju chcem priniesť
domov." Poľovník mu ukázal cestu na koniec sveta a rozlúčil sa s ním.
Ešte dlho mu kýval, až kým zajko nezmizol za kopcom. 
Po niekoľkých krokoch pred sebou uvidel iného zajaca. Pridal do kroku a dobehol ho. Od úžasu onemel. To nebol zajac, ale zajačica! A aká pekná! Hneď sa do nej zaľúbil. "Ahoj. Kto si? Bývaš v tomto lese? Ako sa voláš?" zasypala ho otázkami neznáma slečna. Majko pred ňou stál ešte stále s otvorenými ústami a na jej otázky neodpovedal. Iba sa na ňu nemo pozeral. "Počuješ? Alebo si hluchý? Či dokonca nemý?" vypytovala sa zajačica. Vtedy sa spamätal a prehovoril: "Ahoj. Ja som zajko Majko a bývam v lese za týmto lesom. Nie som hluchý, ani nemý. To len od toľkej krásy som na chvíľu onemel. Ako sa voláš?". Zajačica sa pousmiala, zažmurkala očami a povedala: "Mrkvička." Teraz si Majko spomenul, o čom sa mu naozaj snívalo. Nebola to červená mrkvička, čo ho poslala do sveta, ale Mrkvička, ktorá pred ním teraz stojí. "Staň sa mojou ženou a poď so mnou do nášho lesa," povedal Majko. Mrkvička sa trochu začervenala. Nečakala, že ju hneď požiada o ruku. Chvíľu premýšľala a keďže sa jej Majko hneď veľmi zapáčil prikývla. Rozlúčila sa s rodičmi, od ktorých si ju jej ženích pekne vypýtal, zbalila si veci a vydali sa na cestu.
Celou cestou Majko okolo svojej nevesty obskakoval. Neustále jej prinášal tie najsladšie lesné plody, ovieval ju listami, rozprával príbehy, na ktorých sa smiala. Cesta im ubehla veľmi rýchlo. Doma ich privítala mamka. Ponúkla im čerstvo upečené buchty. Pani straka zatiaľ lietala po lese a pozývala všetkých na svadbu. Ako prví prišli muzikanti. Hrali také veselé pesničky, že Majko s Mrkvičkou sa dali hneď do tanca. Spolu s ostatnými hosťami sa veselili dlho do noci.
Na druhý deň Majko postavil nový domček, v ktorom si s Mrkvičkou žili spokojne a šťastne veľmi veľa rokov. Okolo domčeka mali mrkvové pole. Mali veľa detí. Jedávali spolu mrkvičky, hrávali sa, učili sa a nechceli ráno vstávať. Raz ráno za nimi prišiel najmladší syn Lajko a povedal: "Mama, tato, idem do sveta!" Ale to je už celkom iný príbeh. Alebo nie?
